O Kolónii sa dá hovoriť ako o jednej zo štvrtí mesta. Ale dá sa o nej hovoriť aj ako o fenoméne. Obyvatelia sa poznali, pomáhali si, boli hrdí, že sú Kolónkari. História Kolónky sa začala písať v roku 1941. Priadelňa umelého hodvábu odkúpila pozemky po oboch stranách potoka v blízkosti továrne a o rok neskôr požiadala o stavebné povolenie na výstavbu rodinných domov – robotníckej kolónie. Počas svojej existencie mala štvrť viacero oficiálnych názvov – Továrenská Kolónia, Továrenská štvrť, Štvrť Juraja Dimitrova. Pre obyvateľov Senice však vždy bola a bude Kolóniou. 

Autorka pracovala na publikácii podľa vlastných slov asi 1 rok. Vychádzala z archívnych dokumentov, kroniky mesta a v neposlednom rade z rozhovorov s obyvateľmi - Kolónkarmi: „Fenomén Kolónia považujem za naše spoločné dielo. Absolvovali sme viaceré stretnutia a rozhovory. Pamätníci sa na knihe podieľali najmä svojimi fotografiami a spomienkami na Kolóniu,“ poodhalila proces tvorby. 

Na otázku, čo bolo motiváciou k napísaniu publikácie, Ľubica Krištofová odpovedala: „Kniha vznikla z dvoch dôvodov: prvý bol podnet komunity Kolónkarov – rodákov tejto časti mesta, ktorí sa začali stretávať na Kolónii, aby si zaspomínali na svoje detstvo a snažili sa zachovať Kolóniu ako kultúrnu pamiatku. Druhým dôvodom bolo to, že Kolónia sa začala meniť. Tak, ako prichádzali noví majitelia domov, tak sa začali robiť často bezhlavé prestavby a úpravy, ktoré úplne zmenili výzor tejto štvrte. No a napokon to bol aj fakt, že Kolónia vznikla ako obytná časť pre pracovníkov továrne na výrobu umelého hodvábu, ktorá dnes už neexistuje.“