Publikácii predchádzali 4 už vydané knihy. Autorka ich napísala počas jednej dekády, zmapovala svoj región, jeho zvyky, kultúru, históriu, rozvoj i stagnáciu, ale i neopakovateľnú atmosféru najtesnejšieho rodinného, obecného či spoločenského prostredia.

Kniha Hraničná čiara života, autobiografia tentoraz nie jednotlivca, ale manželského páru, predstavuje na pozadí udalostí od druhej polovice 20. storočia nielen akúsi rodinnú kroniku, ale prináša obraz doby od 50. rokov 20. storočia až po dnešok. Autorka sa v nej zamýšľa, kladie si otázky a vyslovuje nejednu pochybnosť aj o sebe samej. V závere knihy píše: „Človek sa dokáže zmieriť aj s týmto kruto-zázračným kolobehom života, ak má na to dostatok času. Dôležité je uchovať si pocit, že naše životy neboli márne, ani pošliapané tými, ktorí o nich nič nevedia. Politici, ideológia, ale ani médiá alebo veda na všetko to bohatstvo jednoducho nestačia. Životy žijú ľudia, nie doba.“

Do svojich zväčša chronologických spomienok zakomponovala autorka listy od svojho manžela Stanislava Kvapila. Zďaleka nejde len o listy ľúbostné. Rovnako ako jej vlastné spomienky mapujú obdobie od 50. rokov až do jeho predčasnej smrti. Popri rodinnej histórii stvárňuje aj socialistickú realitu tak, ako ju ona, síce veľmi citlivá, ale racionálna bytosť vnímala, prijímala a hodnotila. Kniha obsahuje aj akési denníkové záznamy od roku 2007, ktoré sú adresované jej – vtedy už mŕtvemu - manželovi Stanislavovi.

 „Poznanie a myslenie často bolí,“ vyznáva sa pri rozhovore o svojej knihe Terézia Kvapilová a pokračuje: „Neteší ma, ako dnes bez záujmu o kontinuálne poznanie minulosti hádžu mladí súčasníci staršiu generáciu do koša. Často sa na minulosť pozerajú čierno-bielo, odsudzujú aj nepoznané hodnoty.“ Autorka sa preto prostredníctvom spomienok na detstvo, dospievanie, štúdium a každodenný partnerský a rodinný život snažila opísať nie až tak dávnu dobu. Veď ako hovorí, „životy žijú ľudia, nie doba.“