Autorka, historička SAV Marína Zavacká, sa venuje dejinám propagandy a budovania politických lojalít v nedemokratických režimoch v 20. storočí. V knihe približuje životný príbeh Márie Janšákovej, rodenej Weberovej, narodenej v roku 1893 v obci Dojč, manželky Štefana Janšáka z Osuského. Príbeh skutočnej ženy, ktorej osud sa náhle zvrtol. Po návrate z ilavskej pevnosti pre nepriateľov štátu sa rozhodla z prežitej traumy vypísať. Vznikol pôsobivý text, ktorý podáva svedectvo o zážitkoch počas 2 mesiacov v roku 1939. Marína Zavacká ho doplnila o pohľad odborný, historický.

K spomienkam Márie Janšákovej sa autorka dostala – ako to často býva – náhodou. Keď roku 1946 prvý raz vyšli, písalo sa o nich v jednom ženskom časopise a potom upadli do zabudnutia. Pôvodný zámer urobiť len nové vydanie, historička postupne prehodnotila. Uvedomila si, že Mária Janšáková smerovala svoj text čitateľom, ktorí zažili rovnakú dobu a nemusela im mnohé vysvetľovať. Na druhej strane dnes zasa máme archívne dokumenty, ktoré ona nemala. A dali sa využiť aj ďalšie spomienky, ktoré zanechal napríklad jej spoluväzeň spisovateľ Elo Šándor, autor Sváka Ragana. Namiesto úvodu tak vznikla paralelná kniha o tom, ako ľudácky režim fungoval, ako jeho nástup zmenil život takým ľuďom, ako boli Janšákovci.

Práve teraz, v túto jeseň, uplynie 80 rokov od udalostí, ktoré Mária Janšáková opisuje. „O existencii pevnosti v Ilave a prenasledovaní nepohodlných ľudí hneď od nástupu ľudákov k moci sa veľmi málo vie,“ vysvetľuje autorka a pokračuje: „Dodnes nie sú pamätné tabule, nepripomína sa deň prvého transportu, nebola spracovaná databáza mien. Aj v rodinách  bývalých zaistencov prekryli ich spomienky ďalšie zážitky z prenasledovania po povstaní alebo zo stalinizmu. Ale práve to zastrašenie a silové zlomenie demokratov bolo zásadným krokom. Potom už neľudskému správaniu nemal kto vzdorovať.“ 

V súvislosti so Záhorím upozorňuje historička ešte na jednu tému, ktorá je v knihe spomenutá okrajovo: na silnú tradíciu demokraticky orientovaného katolicizmu, ako ho pestovali napríklad u Blahovcov, Okánikovcov a v ďalších miestnych rodinách. Aj táto tradícia sa podľa historičky stala obeťou dvoch totalít.

Vydaním knihy sa téma pre Marínu Zavackú neuzatvorila. S radosťou zisťuje, že pri jej čítaní si mnohí ľudia zasadili do súvislostí čriepky z vlastných rodinných histórií: „Už niekoľkí sa mi ozvali, že majú ďalšie informácie. Napríklad v istej rodine sa zachovalo niekoľko príprav na kázne pre evanjelických zaistencov. Ohlásili sa mi aj deti panej, ktorá istý čas mala ilavskú pevnosť vo svojom rajóne ako lekárka,“ dopĺňa historička dianie po vydaní knihy a tému uzatvára prianím: „Veľmi sa nádejam, že takéto nachádzanie ešte bude pokračovať.“